Cesta našich futbalistov sa začala 30. októbra 1974 prvým kvalifikačným stretnutím vo Wembley, kde sa stretli s domácim Anglickom. Žiadny strelený gól a naopak tri inkasované znamenali odjazd domov bez bodu. To bol však len trpký začiatok rozprávkovej cesty. Na jar ďalšieho roku si výber vedený trénerom Václavom Ježkom hladko poradil najprv s Cyprom, ktorý porazil 4:0 (tri góly strelil Antonín Panenka) a o desať dní neskôr aj s Portugalskom, ktorému strelili dokonca päť gólov a ani jeden neinkasovali.

Presne do roka a do dňa došlo k ďalšiemu zápasu s Anglickom. Na Tehelné pole, kde sa zápas hral, prišlo takmer 51-tisíc divákov, ktorí hnali domáci výber za víťazstvom. Hoci náš výber v tomto dôležitom súboji prehrával už od 26. minúty, góly Zdeňka Nehodu v 45. minúte a Dušana Galisa v 47. minúte skóre úplne otočili. Neskôr v novembri výber Československa čakalo Portugalsko. Zápas, ktorý sa hral na dnes už neexistujúcom štadióne Estádio das Antas v Porte, rozhodlo prvých osem minút. V nich sa najprv presadil Ondruš. Portugalsko však hneď o minútu vyrovnalo a remíza 1:1 vydržala až do konca zápasu.

V tej chvíli mal na svojom konte výber trénera Ježka sedem bodov a posledný zápas pred sebou. Rovnako na tom bol však aj tím Anglicka a postúpiť mohol len prvý zo skupiny. Angličania cestovali do Portugalska, náš tím hral o štyri dni neskôr na Cypre. Lisabonské stretnutie sa pre našich hráčov skončilo veľmi dobre. Anglický výber prehrával už od 16. minúty, vyrovnať síce dokázal ešte do prestávky, potom už však gól nedal a zápas sa skončil remízou 1:1.

Keď naši hráči nastupovali 23. novembra 1975 na ihrisko v Limassole, mali v hlavách len jedno – vyhrať a teda postúpiť. Viedli už od 9. minúty vďaka gólu Nehodu. A už v 33. minúte bolo všetko jasné - Masný dal tretí gól. Zápas sa skončil 3:0 a Československo postúpilo. Spoločne s nimi sa na záverečný turnaj do Juhoslávie dostalo aj Holandsko, domáci výber a Západné Nemecko.

Hralo sa rovno semifinále, v ktorom náš výber narazil na Holandsko. V 19. minúte sa po priamom kope krásne trafil hlavou Ondruš. Toto vedenie trvalo až do 77. minúty, keď si veľmi nešťastne poslal loptu do vlastnej bránky Ondruš. Od jeho nohy sa lopta nacentrovaná z kraja ihriska odrazila do brvna, potom do brankára Viktora a nakoniec až do siete. Zápas sa dostal až do predĺženia, kde mali viac síl naši hráči. Po centri z kraja sa v 114. minúte trafil zblízka hlavou Nehoda. O štyri minúty neskôr bolo všetko úplne jasné. Na hranici veľkého vápna sa dostal k lopte Veselý, obišiel brankára a poslal loptu do siete.

Aj druhé semifinále sa rozhodlo v predĺžení a rovnako v ňom padli dva góly. Dieter Müller rozhodol dvoma zásahmi v predĺžení o víťazstve Západného Nemecka 4:2 nad domácou Juhosláviou.

V nedeľu 20. júna 1976 bol v Belehrade o 20:15 rozohraný finálový zápas. Už v 8. minúte išiel do vedenia po závare vo vápne Západného Nemecka náš výber vďaka gólu Jána Švehlíka. Na ďalší gól sa nemuselo čakať dlho. Priamy kop Masného ešte Nemci odvrátili, loptu si však na hranici šestnástky spracoval Karol Dobiáš a prízemnou strelou k žrdi Maierovej bránky zvýšil už na 2:0. Bežala len 25. minúta. O tri minúty neskôr však dostal úplne osamotený Dieter Müller na hranici malého vápna center a neomylne poslal loptu za chrbát Iva Viktora. Tento výsledok vydržal až do 89. minúty. Nemci rozohrávali roh a Bernd Hölzenbein, ktorý stál sám pred Viktorom, dostal loptu do siete.

V predĺžení sa diváci gólu nedočkali a na rad tak museli prísť pokutové kopy. V nich sa prvým siedmim strelcom darilo. Za nás sa trafili Masný, Nehoda, Ondruš a Jurkemik. Za Západné Nemecko Bonhof, Flohe a Bongratz. Štvrtú sériu uzatváral Hoeneß. Ten však nenapodobnil svojich kolegov a loptu poslal vysoko nad bránku. Všetko bolo v rukách Antonína Panenku. Ten si s rozhodujúcou penaltou poradil s noblesou a eleganciou. Loptu poslal legendárnym „vršovickým dloubáčkem” do stredu brány. „Sme majstri Európy,” zaznelo ihneď z úst komentátora.