George sa narodil 22. mája 1946 v Belfaste. Bol prvé dieťa v rodine Richarda Besta a jeho ženy Anne. Odmalička disponoval nevídaným talentom. Bob Bishop (vtedajší skaut červených diablov) ho doslova našiel na predmestí Belfastu. „Matt, našiel som pre teba génia,“ napísal vtedy telegraf trénerovi Manchesteru United. George mal vtedy pätnásť rokov a pod svoje krídla ho vzal Matt Busby, ktorý po mníchovskej tragédii budoval nový tím. Práve Best bol jeden z kameňov úspechu, keď tím vyhral ligu a taktiež vysnený PEMZ (staršia obdoba Ligy Majstrov). Predstavoval symbol svojej generácie v Británii. Na ihrisku nedostihnuteľný, v súkromí neodolateľný. Vtedajšia tlač jeho situáciu vystihla úplne presne. „Náš hrdina prepije polovicu dovozu ruskej vodky, ma zbierku dievčat porovnateľnú s kráľom Farukom a malú šancu dožiť sa tridsiatky."

Vrchol Bestovej kariéry prišiel v skorých dvadsiatich dvoch rokoch. Bol vyhlásený najlepším hráčom Európy roku 1968, nastrieľal najviac gólov v anglickej lige a s United vyhral spomínaný pohár európskeho majstra. Práve vo finále onoho pohára proti Benfice Lisabon zohral kľúčovú rolu. Vypredané Wembley, kde sa zápas odohral, stálo pri Angličanoch. Tí však z toho dokázali vyťažiť iba remízu 1:1 v riadnom hracom čase. A v tom prišla jeho chvíľa. Na Benficu mal recept, pred dvoma rokmi jej dokázal streliť hattrick. Hneď na začiatku predĺženia unikol všetkým, blafákom oklamal brankára a skóroval do prázdnej brány. Neskôr sa trafil ešte Kidd a záverečný aplauz prišiel po Charltonovom príspevku. Po výhre 4:1 sa zovšadiaľ ozývalo: „East or West, Georgie is best.“ Bežne mu chodilo týždenne až dvadsaťtisíc listov a mal šesť zamestnancov, ktorý odpovedali za neho. Za United dokázal v 598 zápasoch streliť 209 gólov.

Avšak ako rýchlo vyletel nahor, tak rýchlo zhasol. Prepadol flámom, vynechával tréningy. Nepomáhalo nič. Rady Matta Busbyho, ba ani zákaz do manchesterských barov. Jazdil piť do Londýna. Zľahka začal strácať kontrolu nad svojím životom a choval sa nevypočítavo. V máji 1972 znenazdajky odišiel na dovolenku do španielskej Marbelly. „Končím s futbalom,“ povedal v ledva dvadsiatich šiestich rokoch. Za šesť týždňov sa kajajúc vrátil, ale svoj úpadok už nezbrzdil. Z United ho prepustili. Túlal sa svetom, menil kluby. Hral v Amerike, Austrálii aj v podradných ostrovných kluboch. V roku 1979 spôsobil rozruch prestupom do škótskeho Hibernian. Dokonca si skúsil obliecť národný dres, aby aspoň raz cestoval na MS. Celkovo v ňom strelil iba 9 gólov v 37 siedmich zápasoch.

Nakoniec skončil tak, ako mu to predpovedali médiá. Viac pre neho bolo rezané pivo a milenky. „Počúvam o sebe, že som spal so siedmimi Miss World. Blbosť, boli iba štyri,“ hovoril v dokonalom rozmare. Problémy ho doviedli až do väzenia, na protialkoholické liečenia a dokonca aj na transplantáciu pečene, ktorá podľa lekárov vyzerala ako kus asfaltu. Best premrhal talent aj život. Svoju autobiografickú knihu nestihol dopísať a naposledy vydýchol 25. novembra 2005. Jeho spoluhráč z Manchesteru, Bobby Charlton, predniesol vetu, ktorú by mu pokojne mohli vytesať na náhrobný kameň: „Nikto nemal podobný talent ako on a nikto ho tak nepremrhal.“