1. "Tiki-taka"

Stará známa „tiki-taka“, všetci ju poznáme, no málokto ešte tento štýl futbalu obdivuje tak, ako tomu bolo pred niekoľkými rokmi. Najväčším predstaviteľom tejto futbalovej taktiky bola a je Barcelona. V časoch jej najväčšej slávy ľudia s radosťou sledovali zápasy katalánskeho veľkoklubu, ktorý svojou hrou bavil diváka a deptal súpera. Dlhé držanie lopty spôsobovalo u protivníka frustráciu, ktorú nie vždy dokázali ustáť. Porekadlo však vraví „príde na psa mráz“. Kto iný ako ,veľký taktik, José Mourinho mohol zastaviť tento barcelonský stroj. Vo svojom prvom „El Clásicu“ dostal poriadny výprask, pretože sa snažil hrať otvorený futbal. Z debaklu 5:0 sa však poučil a každým ďalším zápasom proti Barcelone bolo vidno, že Real pomaly, ale isto eliminuje hru Messiho a spol. Bol to fyzicky veľmi náročný futbal, pretože hráči Realu museli behať bez lopty a po jej zisku vyraziť do rýchleho protiútoku. Svojim spôsobom to bol hádzanársky spôsob bránenia, ale fungoval perfektne. Pomaly si tento "protibarcelonský" štýl osvojovalo stále viac a viac mužstiev a zápasy Barcy neboli zďaleka tak jednoznačné.

Španielska reprezentácia je vyskladaná hlavne z hráčov „Bieleho baletu“ a „Blaugranas“ a práve „tiki-taka“, spolu s rýchlosťou prechodu Realu na súperovu polovicu, bola tým, čo Španieli na posledných veľkých podujatiach predvádzali. Avšak aj v národnom mužstve sa prejavila nepriaznivá forma hráčov z Katalánska, ktorí tento rok nezískali žiadnu veľkú trofej, čo vyústilo do vypadnutia obhajcu prvenstva už v skupine. Všetkého veľa škodí, to sa ukázalo aj v tomto prípade. Barcelona musí niečo zmeniť, čo potvrdzuje aj fakt obmeny mužstva a preto uvidíme, ako sa budú prezentovať v tejto sezóne. „Tiki-taka“ bol fenomén, ktorý udivoval celý futbalový svet, no všetko raz končí.

2. „Autobus“

V predchádzajúcej taktike bol portugalský kouč ničiteľom jedného už nepopulárneho štýlu, tento krát je jedným z jeho strojcov a s obľubou ho využíva. Taktiku „Autobus“ preslávil hlavne klub z hlavného mesta Anglicka, Chelsea a reprezentácia Grécka. Určite si všetci dobre pamätáme na najúspešnejšiu sezónu „The Blues“, v ktorej vyhrali Ligu Majstrov a paradoxne ich trénerom nebol José Mourinho, ale Roberto di Matteo. Veľa ľudí ich preto odsudzovalo a vytvorilo sa mnoho karikatúr, ktoré znázorňovali autobus Chelsea postavený pred vlastnou bránou. Pre nich však doslova platí „účel svätí prostriedky“, a nikto im už tento titul nevezme, či ho dosiali pekným alebo deštrukčným spôsobom. Mnoho ľudí nemá Chelsea a iné kluby preto v láske, no ak sa na to pozrieme z druhej strany, niekedy je tvrdá defenzíva jediným kľúčom k úspechu. Spomenúť môžeme aj Euro 2004, keď Gréci pomocou zodpovednej defenzívy a Angelosa Charisteasa dokázali prekvapiť celý svet. Tak či onak, štýl „autobus“ má za sebou výsledky a niekedy je tým jediným východiskom, čo je škoda.

3. Simulovanie

Neymar, Cristiano Ronaldo, Ashley Young, Luís Suárez, Sergio Busquets a v neposlednom rade Arjen Robben. Týchto všetkých spája okrem toho, že sú to vynikajúci futbalisti, jedna spoločná črta a tou je simulovanie. Niekedy je to až smutné, ako ochotne títo, ale aj iní hráči, padnú na zem a pýtajú si faul namiesto toho, aby sa snažili hrať ďalej. Futbal je kontaktný šport a často krát sa to zneužíva. Posledný svetový šampionát bol toho dôkazom. Vyskytlo sa mnoho sporných situácií, ktoré niekedy ovplyvnili celý zápas a je nepochopiteľné, prečo vo futbale ešte stále nie je dodatočné potrestanie za simulovanie. Samozrejme, ak rozhodca v rýchlosti nepostrehne nasimulovanú penaltu v poslednej minúte, stane sa, rozhodnutie sa už nedá vrátiť späť, no inkriminovaný hráč by si po mastnej pokute a zákaze činnosti na jeden, dva zápasy dvakrát rozmyslel, či to urobí znova. V podstate, simulovanie faulu, je jedným zo spôsobov neférovosti a nešportového správania. Prečo by teda takéto tresty nemohli platiť aj pre tento prípad? Na druhej strane, niekedy je predstieranie faulu šikovnosťou hráča, ktorý dokáže z minima vyťažiť maximum. Simulovanie vždy bolo, a ak sa s tým nebude nič robiť, tak aj vždy bude súčasťou futbalu, ktorá niekedy aj na veľkých podujatiach dokáže zmeniť priebeh dôležitých zápasov.

4. Zdržiavanie hry

Blíži sa koniec riadneho hracieho času, štvrtý rozhodca ukazuje nadstavené tri minúty, domáci útočia, no strácajú loptu. Nasledovať bude autové vhadzovanie hostí, ale žiadny z hráčov sa neponáhľa, čo je pochopiteľné. Brnkanie na nervy v podobe zdržiavania hry v posledných minútach je niečo, čo pozná každý futbalista. Brankár si potrebuje práve na konci zápasu previazať šnúrky na kopačkách, dvoch, troch hráčov chytajú krče, aj minimálny faul vyvoláva neznesiteľnú bolesť, pri autovom vhadzovaní sa vystrieda niekoľko hráčov, rozohrávanie priameho kopu zaberá čím ďalej, tým viac času a napokon vedenie lopty do roku ihriska namiesto smerom k bráne. Toto všetko a mnoho ďalších spôsobov využíva asi každé mužstvo, či už vo vyšších alebo nižších súťažiach, keď sa snaží udržať pre nich priaznivý výsledok. Samozrejme, deptá to súpera, ktorý sa snaží so zápasom ešte niečo urobiť. Nasledujú nadávky, pokriky, strkanice a tak ďalej. No prejde týždeň a mužstvá si situácie vymenia. Zrazu všetci zabudli, ako im zdržiavanie bolo nepríjemné a naopak. Samozrejme, česť výnimkám. Preto aj zdržiavanie treba brať ako niečo, čo aj napriek negatívnemu ohlasu patrí k futbalu a zrejme nikdy nevymizne.

5. Unfair play

Urážky, provokácia, rasizmus, zákerné fauly, nevrátenie lopty po zakopnutí, pohryznutie súpera alebo nedávno riešený moment v zápase Podbrezovej a Myjavy v našej najvyššej súťaži, to všetko sú príklady „unfair play“. „My game is fair play“, toto hlása motto FIFA. Avšak nie vždy je to takto aj na trávniku. Videli sme nespočetné množstvo kontroverzných situácií, ktoré ani zďaleka nepripomínali fair play. Rasizmus je jedným z negatívnych fenoménov a nepatrí nie len do futbalu, ale do celej spoločnosti. Súperenie v zápase ešte neznamená, že nemôžeme mať voči protivníkovi rešpekt. Všetko je to o morálke hráčov a celej filozofii v klube. Vyjadrovať sa ku každému spomínanému problému by bolo zdĺhavé, no všetky majú jeden spoločný rys a to je neférovosť. Preto by vo futbale, ale aj športe všeobecne, nemali čo robiť!